ADVERTISEMENT
ADVERTISEMENT

Najskôr sme museli myslieť na to najdôležitejšie: dostať sučku do bezpečia. Jej slabé dýchanie a napäté telo naznačovali, že prežila niečo hrozné. Každý moment bol kritický, a my sme nemohli dovoliť, aby sa jej stav zhoršil. Aký osud ju priviedol k tomu, že bola priviazaná pri strome?

Zúfalstvo a nádej

Tomáš mi ukázal vydupanú zem okolo borovice. „Podľa stôp tu musela byť minimálne dva dni. Možno tri.“ Nechcela som robiť predčasné závery, ale jedno bolo isté: sučka bola vyčerpaná a jej stav bol vážny. Položila som jej dlaň na bok a opatrne skontrolovala, ako reaguje. „Začína rodiť,“ povedala som.

Prepravili sme ju do ambulancie čo najšetrnejšie. Každá minúta bola dôležitá, pretože pri komplikovanom pôrode môže byť ohrozená matka aj jej mláďatá. Po príchode sme okamžite začali s vyšetreniami. Sučka dostala potrebnú stabilizačnú starostlivosť a pripravili sme všetko na ďalší postup. Keď sa ukázalo, že prvé šteňa uviazlo v pôrodných cestách a prirodzený pôrod nemôže bezpečne pokračovať, rozhodnutie bolo jasné. „Ideme na cisársky rez.“

Operácia trvala štyridsaťsedem minút. Sedela som pri operačnom stole a sústredila sa na každý pohyb. V takých chvíľach sa človeku v hlave odohráva zvláštny súboj. Jedna časť mysle počíta, vyhodnocuje a plánuje ďalší krok. Druhá myslí na zviera, ktoré vám zverilo svoj život bez toho, aby rozumelo jedinému slovu, ktoré vyslovíte. Zo siedmich šteniat sa nám podarilo zachrániť šesť. Keď sa miestnosťou začali ozývať ich prvé slabé zvuky, všetci sme si na chvíľu vydýchli.

Prekvapujúce odhalenie

Jedno šteňa, žiaľ, neprežilo. Takéto chvíle nikdy nie sú úplným víťazstvom. Aj keď urobíte všetko, čo je vo vašich silách, nie každý príbeh sa skončí tak, ako by ste si želali. Sučku sme pomenovali Tara. Nevedeli sme, či niekedy mala iné meno. Nevedeli sme, kto ju priviazal k borovici ani prečo ju tam nechal. V tej chvíli sme však vedeli, že už nebude musieť bojovať sama.

Nasledujúci deň prišla do ambulancie Lucia, moja kolegyňa, ktorá nám pomáhala so starostlivosťou o Taru a jej šteniatka. V rukách držala čítačku mikročipov. „Martina, musíme ju skontrolovať. Možno sa nám podarí zistiť, komu patrí.“ Prikývla som. Ak mala Tara čip, mohli sme získať aspoň nejaké odpovede. Prístroj zapípal. Číslo mikročipu sa zobrazilo na obrazovke. Lucia ho zadala do príslušnej evidencie a chvíľu čakala, kým sa načítajú údaje. Potom prestala hovoriť. „Čo je?“ spýtala som sa.

ADVERTISEMENT
ADVERTISEMENT

Leave a Comment