Neodpovedala hneď. Ešte raz skontrolovala číslo a potom sa otočila ku mne. „Martina, tento čip je registrovaný.“ „A komu patrí?“ Lucia sa nadýchla. „Majiteľ: Viktor Krajčír.“ Na obrazovke bolo uvedené aj meno psa. Zamračila som sa. Tara teda kedysi mala iné meno. To samo osebe nebolo nič nezvyčajné. Mnohí ľudia menia zvieratám mená po adopcii alebo prevzatí do novej rodiny. Potom som si však všimla ďalší údaj. Status: UHYNUTÁ. Zostala som nehybne stáť.
Záhadné okolnosti
„To nemôže byť správne,“ zašepkala Lucia. Podľa evidencie bol dátum úhynu zapísaný pred jedenástimi mesiacmi. Pozrela som sa na Taru, ktorá ležala v pokojnom kúte ambulancie. Jej dýchanie bolo stále slabé, ale stabilizovalo sa. Vedľa nej sa pohybovalo šesť maličkých šteniat. Pes, ktorý bol v evidencii vedený ako uhynutý, ležal pred nami živý. Nebola to iba administratívna nezrovnalosť, ktorú sme mohli bez ďalšieho skúmania odložiť bokom. V kombinácii s okolnosťami nálezu, reťazou a označením na kovovom zámku išlo o informácie, ktoré bolo potrebné dôkladne preveriť.
„Musíme zistiť, kto tento údaj zapísal,“ povedala som. Lucia sa vrátila k záznamu a otvorila podrobnosti registrácie. Vtedy som si všimla meno veterinára, ktorý mal jej smrť potvrdiť. Doktor Milan Šimek. To meno som poznala. A práve v tej chvíli sa celý prípad začal meniť na niečo oveľa vážnejšie.
Hľadanie pravdy
Milan Šimek pracoval v regióne už dlhé roky. Nechcela som ho bez dôkazov z ničoho obviňovať. Záznam mohol obsahovať chybu, mohlo dôjsť k zámene údajov alebo k inému administratívnemu problému. Lenže nesúlad medzi údajom o úhyne a skutočným stavom zvieraťa sa nedal ignorovať. Začali sme si zapisovať všetky informácie, ktoré sme mali k dispozícii. Číslo mikročipu, meno uvedené v registrácii, meno majiteľa, dátum zaznamenaného úhynu a údaje zo štítku na reťazi.
Nič sme nechceli meniť ani dopĺňať podľa vlastných domnienok. Pri takomto prípade bolo dôležité zachovať presné záznamy a zabezpečiť, aby bolo možné všetky zistenia nezávisle preveriť. Tomáš navrhol, aby sme si odfotografovali miesto nálezu a kovový štítok. Zároveň bolo potrebné oznámiť okolnosti príslušným orgánom a odovzdať im informácie, ktoré by mohli pomôcť pri objasňovaní prípadu. „Ak niekto úmyselne uviedol, že pes uhynul, musíme zistiť prečo,“ povedal. „Áno,“ odpovedala som. „Ale najskôr musíme zistiť, čo sa skutočne stalo.“
To bola zásada, ktorú som si počas rokov práce opakovala mnohokrát. Aj keď okolnosti vyzerajú podozrivo, povinnosťou veterinára je chrániť zviera, dokumentovať fakty a spolupracovať s príslušnými orgánmi. Nie je našou úlohou rozhodovať o vine na základe prvého dojmu. Napriek tomu som mala nepríjemný pocit, že číslo 317 a písmená VK nemusia byť náhodné. Zatiaľ sme však nevedeli, čo presne znamenajú.




